GABRIEL HOŠOVSKÝ

If you were to visit the Bratislava studio of Gabriel Hošovský (born at Poprad in 1966) on a Friday the 13th – the critical day that he has chosen for opening his studio to friends and acquaintances – you would probably be a little surprised. Even the briefest glance at the shelves, display cases and filing cabinets filled with an incredible variety of objects and documents makes clear that this artist, who began as a painter known to art historians mainly for his activity with the Syzýgia group, ¹ has now taken up something completely different. If in the 1990s Hošovský “turned away from painting through painting itself” ² , he has now separated himself from it almost completely. ³ His current work (or a substantial part of it) could also be interpreted as an alternative approach to capturing time and human experience by collecting various, commonly unnoticed objects and everyday situations and striving to look at them in a new way or give them new meanings.

The interest in banality, irony and the sense of subversive humour visible from his early work as a painter persist in his contemporary videos, performances and interventions in public space and can also be observed in his projects as a collector. The outputs of these projects are not (currently) intended for presentation in a gallery and Hošovský refuses to call them works. ⁴ As the following interview shows, he is not motivated to collect and create by an interest in public display but mainly by his reflections on the nature of the world we live in and perhaps by the search for different meanings in creativity as such. A symptom of this search is the degree of heterogeneity in the objects that his collecting passion focuses on. It appears that in the context of exploring the personal dimensions of everyday life, he is drawn to everything that is on the periphery – various dysfunctional or problematic phenomena, awkward, banal or otherwise obscure details. The aim of his collecting activity is not always clear at first sight. It can be perceived in different ways, but especially in different modalities (with irony – in other words, choose whether I’m serious or joking or both at the same time). People who get to visit Hošovský’s studio (his “Fridayers”) can browse his archives and collections of various items and pictorial documents, which are motivated by a certain inexplicable need or necessity. ⁵ These ambivalent studio arrangements include, for example, Two Bears – a showcase containing a set of small figures (“sculptures”) of bears selected on the criteria of showing two bears combined into one whole.

Another bizarre, continuously growing collection – in some ways reflecting Hošovský’s critical approach to the (art) world – is a “tower” of books in various genres by various authors that are linked by a shared title: Všetko je inak (Everything is different). His individualistic approach and fascination with phenomena on the periphery is documented by one of his more traditional collections consisting of paintings by Teodor Tekel (1902 – 1975), an artist who is largely forgotten and was suppressed under the former regime. As Hošovský himself admits, what attracts him to these paintings is not so much their individual artistic merits as Tekel’s difficult life story and his incredible persistence as an artist. ⁶ Other collections based on symbolic fragments of lived stories that have tickled Hošovský’s imagination include random correspondence between unknown people that he has discovered and lost keys from various sources accompanied by a map that carefully documents the location of each find.

Sometimes he makes photographic records instead of collecting physical objects. Through a process of “travelogue self-historicisation”, “field photo-journals” are created bringing together photographs from the meeting-place of private and socio-cultural references. ⁷ In them, Hošovský photographs himself (or a has a photo of himself taken) in various authentic locations and situations. Of course, these are not stylised “promotional selfies”. On the contrary, the shots usually highlight prosaic, peripheral, frequently unattractive background scenes from everyday life, into which Hošovský inserts himself with typically ironic detachment – passive, static, with his eyes fixed on the lens. As flows of images (and thoughts manipulated by them) circle the globe faster and faster, and society develops every more sophisticated means to control its members, these seemingly depersonalised self-portraits suggest a criticism of society (or the media?) – a defence of the individual’s need to break free from established structures and rules and defend an inalienable personal space. The purely documentary, deliberately unrepresentative, visual character of these photographs also gives them a certain anthropological dimension. The traces of urban memory, dilapidated architectures, tattered billboards, but also the various authentic figures encountered in these images recall a wide range of sensitive social issues and aptly illustrate the character of our contemporary world.

Hošovský presents himself as an attentive observer adept at detecting various marginal or overlooked traces of human existence hidden “behind the scenes” of the urban landscape. As chance arises, he catches and sorts these traces, and reflects on them in an effort to grasp their significance. There are some similarities with the flaneurs of the 19th century, who Walter Benjamin saw as combining the characteristics of an archaeologist, collector and detective. ⁸ As a modern flaneur wishing to capture or highlight the ephemeral, Hošovský sometimes creates traces of his own. For example, since 2018, he has installed swings in various, mostly abandoned and somehow mysterious places in Slovakia. They constitute poetic interventions in the landscape, at the core of which is a specific moment or mood. ⁹ Every random passerby feels a spontaneous invitation to slow down, swing and perhaps notice the things around us that we usually overlook. The project is documented by short videos that are a kind of poetic extension of fleeting moments – the momentary experience of selected places. ¹⁰

In Hošovský, the desire or need to seek out and discover the undiscovered is manifested in an adventurous form. He enjoys experimenting, transgressing boundaries, and provoking various aggravated situations. ¹¹ The combination of an authorial vision and a punk approach informs his distinctive rebel poetry, which sometimes takes on quite controversial positions. For example, with a considerable dose of irony and subversive humour, he has created an “album” (office binder) in which he is gradually accumulating cleaning records – the sheets of paper where cleaners record the date and time of disinfection (since 2012). These dubious “souvenirs”, often stolen from public toilets at various global institutions, ¹² serve him essentially as a kind of commemorative trophy – proof that he visited the places. ¹³

Another WC-related collection seems rather bizarre but took on a new (incriminating) significance during the pandemic. “Detective Hošovský”, armed with his smartphone camera, photographs and uploads pictures of everyone that he catches failing to wash their hands after using the toilet. ¹⁴

The collection of portraits forms the topic of another, no less bizarre, collection. In this case, the person in the portrait is Hošovský himself. He was inspired to undertake the project when he saw anonymous artists advertising on the internet that they would “paint portraits based on submitted photographs”. Hošovský sent his own passport photograph to eleven advertisers that he did not know asking them to paint his portrait. ¹⁵ The result is a series of eleven double portraits of Gabriel Hošovský illustrating a variety of (psychologically?) distinctive artistic styles and showing an interesting number of differences from each other when the same task was repeated after a certain period.

The basis for another self-referential project was the chance discovery of a series of pictures (naïve paintings) by an unknown author. All the paintings were signed with the initials G.H., which inspired Gabriel Hošovský, who shares the same initials, to paint faithful 1:1 scale copies of them. ¹⁶

However, the most effective expressions of Hošovský’s reflections on the nature of art/life/systems is to be found in two open-ended collection/archiving projects that have been ongoing since 2006. The first is an installation that has similarities with other works dealing with found objects, their documentation and classification. A heterogeneous group of miscellaneous 3D objects – artificial and natural, personal souvenirs, toys and other trinkets becomes a means for Hošovský to question hegemonic ways of classifying the objective world and helps him to uncover new possibilities and ways to perceive it.

The second, more extensive work resembles, in its process, artistic archives of the “Warburg type” following a certain line of meaning, gesture or theme. ¹⁷ In Hošovský’s case, the archive absorbs literally whatever pictorial material passes through his hands. He tirelessly sorts newspaper and magazine clippings, postcards, stamps, his own photographs and digital images that he has appropriated in various ways, regrouping them into many authentic, ever- increasing and transforming categories. (An alphabetical selection, for example: armrest, head covering – not on the head, hole in the ceiling, humans and means of transport, humans as animals, kiss, spotted pattern, view from above, zigzag, etc.) ¹⁸ Although it may seem paradoxical that Hošovský’s “classification efforts” constantly return to the beginning, it is as if he starts with the assumption that there is no closure, no satisfactory status quo, just as there is no foundation for generalising. Building and expanding the archive makes no contribution to “increasing” knowledge in the positivist sense but once again brings to the fore a destabilisation of the dominant codes of perception. From this point of view, Hošovský’s fascination with archiving or rather “classification” (in the sense of a compulsion to put things in a new order, understand them in a new way or give them new meanings) can be interpreted in the context of “artistic research”. Contemporary art projects/works/artifacts arising from practices involving a certain form of research are often seen as acts implying a moment of subversion and questioning of established models of academic knowledge. ¹⁹ Hošovský’s works give the impression of expressing a kind of silent rebellion – or cutting himself off from the art world of which he himself was an active part until the 1990s. Not just in the sense of departing from the standard patterns of creativity dominated by an interest in formal ways of working but also in the sense of a somewhat disturbing “incompatibility” with the mechanisms and practices through which art works. Perhaps he became overly conscious of the relativity and transience of art, the way it all too often depends on context for its identity. He has therefore decided to move into a relatively stable position out of the wind, without significant conflict with his surroundings or any black marks against his social status, and now shares his works with a small audience – his “Fridayers”. ²⁰ In the interview below, he describes the situation like this: “I find the mill turning in my own head to be more useful than the continuous tumbling with “show”, “confront”, “for the public”, often combined with embarrassing obligatory gestures and the like.” Even though his current work takes places outside the mainstream gallery system, he remains in continuous communication with viewers. Not only through his Friday the 13th openings but above all through the long duration of most projects – their gradual growth over time and their connections with everyday life. It could be said that essentially all the current work of Gabriel Hošovský functions as a subversive artistic intervention in real life, the gesture of an artist who, despite his distrust of the art industry (and partly also this publication), is returning to art through the back door.

I try to break free from stereotypes.

The interview took place at the initiative of Lýda Pribišová and Ilona Németh and was recorded on 6 June 2019 at Gabriel Hošovský’s studio in Bratislava.

It is now over thirty years since the founding of Syzýgie (1988). Even though it is a long time since the group was active, it is still the first thing that people tend to associate with. There is much less awareness of your more recent activities. You have not had any exhibitions in recent years and it seems like you don’t do very much painting anymore…

That’s true. The last activities of Syzýgia took place in 1991 and 1992.

Why did you decide to stop painting?

I had pragmatic reasons. After the Revolution, there were more options open to us and we went into business. Miloš ²¹ and I decided that we would be able to create freely if we printed catalogues and then earned enough to live on and dedicate ourselves to creating. Needless to say, we were rather naïve in that. Business took over our lives completely.

Even so, you started making art again after a while…

Yes, after a while I started looking for my own way again. I started taking photos, I cast concrete reliefs and I made objects out of wood and polystyrene… I destroyed most of that stuff. I have had almost no contact with the current scene and that is essentially how things stand today. I keep my distance from the scene.

On principle?

Yes, nowadays as a matter of principle.

Why?

As soon as you become part of the scene, it starts influencing you and directing you, somehow. If you keep your distance from it, you lose the benefits that it offers, but those are often superficial and once you get to a certain age, you don’t feel like you need them. It gradually dawned on me that I don’t need to be integrated anywhere to do the things that I’m interested in now. If I participate in anything, it tends to be small, irregular and more-or-less anonymous events, often on the international level. Various video festivals, where, for example, you communicate with some Chinese people from Hong Kong or students from Montenegro and you don’t have to deal with all the art industry’s usual paperwork like an artistic “CV” and forms explaining what you do, why you do it, how you do it, or God forbid, what you mean by your art.

Syzýgia had “the wind in its sails” in the 1980s. You had exhibitions, art historians wanted to write about you. Don’t you miss having real viewers or critics these days? Don’t you miss feedback, which is vital for any creative work…

Of course, I can’t say that I’m not interested in it. Positive feedback will make you happy, but on the other hand, every pat on the back can also send you in the wrong direction. I am glad that I have been able to build this work where I can do what I want without distraction and I am satisfied. Apart from Lydia, ²² who keeps a professional distance from what I do, and then apart from my Friday the 13th shows, you are the first person “from the outside world” that I have talked to about it.

Friday the 13th?

Yes, I wanted a date that turns up on an irregular basis, one or two times a year. That’s when my door is open and my friends and acquaintances come. I get on well with Ilona, for example, ²³ and she even brought her students once (in 2017). Until 2019, we always used to meet at my home, but the next meeting will be in this studio, where I recently relocated all my things.

Let’s talk about the things – your “collections”. There’s such a lot here. Could we start, for example, with these shelves?

We can. (We walk over to the shelves that are filled with objects of every kind – small and large, natural and artificial. Each item is labelled with a number.) What you see here are items that are probably no different from the sort of things you have at home – things that people keep simply because you would feel sorry for throwing them out. Maybe this can be considered a sort of collection. They are all objects that I like. The origins of the “collection” go back to around 1976, but it includes things that are physically older. For example, stones, or a piece of wood from Auschwitz. All these things gradually came into my hands and I started sorting them in different ways.

Chronologically? By material? By associations? I must confess that no criterion occurs to me at first sight as to why you organised them this way…

That’s the point. I feel like criteria have been holding us back since elementary school. I try to avoid all the established classification schemes. It is true that in the beginning I tried to order things in ways that would tell a story. After a while, I didn’t get anything out of it anymore and I rejected the approach. Later, I tried various forms of installation. I did experiments. For example, I blindfolded myself and tried to create random arrangements. It wasn’t bad, but I was still missing some common factor. When I moved into this space, I finally worked out what I wanted and sorted all the objects from one to two thousand and thirty-seven.

What do the numbers mean?

(He laughs.) That’s the point – see if you can work it out.

My first idea would be the order of acquisition. The largest number is two thousand and
thirty-seven Are there two thousand and thirty-seven items?

No. To be precise, the sequence does not start with number one but with zero.

Do the numbers have a significance connected with your life?

No. Naturally, I can tell a story about every one of these items; I remember where it came
from – whether I found it, received it or bought it at a market… But that’s not what the
numbers are about.

Is it a numerical code – I don’t know – a cipher of some text?

No. (He laughs.)

Should I keep on guessing?

You can do. In the meantime, I’m going to pour the coffee. (He goes away and comes back.) Of course, I can tell you and you could work it out for yourself. Let’s go on to something else and we can come back to it later. ²⁴ (He takes a bundle of postcards from a shelf.) Here, for example, are 180 postcards that hide the sad story of one Slovak family. They were sent under the previous regime by one Slovak emigrant in Germany to his daughters. I found them by chance in a second-hand shop and I managed to collect them over the course of about three visits. I have sorted them all by date, transcribed them and scanned them. ²⁵ Based on the address, I found where the family lived – and their name was still on the bell. I thought about ringing for a moment, but I couldn’t think what I would say.

So the thing that fascinates you about these postcards is the hidden story – the fates of unknown people?

Yes. What happens on the back of the postcards. The stories are sometimes quite emotional. I have more collections like this. This is something that I found in Sarajevo. (He pulls out another collection of postcards.) They are all addressed to one person. They were written in Serbian, so I got them translated. Once again, it was possible to reconstruct that person’s story.

You have all kinds of documents here, not just postcards…

Yes, there’s such a lot here. We can easily find something else to look at. Adverts are an interesting category. I've organised them into various subgroups. For example, “backyard husbandry” or various bizarre advertisements that I find posted at the entrance to Tesco, Kaufland and places like that. I noticed that some advertisements are posted again and again over several years. Always the same advertisements. For example, this advertisement for a certain DJ Sally or this desperate case – “For sale: ‘Elegant’ sofa” – I have several copies of that.

Is this another case where you feel like you have evidence about these people’s existence?
Do you feel the germ of a story there?

You could say that. Do you know what I’d like to do?

Meet up with them?

Yes, find out who these people are, but so far, it’s just something that lives in my imagination.
Advertisements are one of my endless collections. This is another one. (He pulls out a stack of
A4-sized papers.)

What’s this?

Those lists, where cleaners write the date and time when they last washed the toilets.

You collect them?

Yes. (He laughs.)?

YThat’s a weird kind of kleptomania…

It’s not kleptomania!

So where does the impulse to collect come from in this case?

It was an idea that I got in 2012, on night when I was in a petrol station toilet on the way back from the airport in Budapest. I realised that society has not better way to keep itself clean than with these embarrassing checklists. Now I have an archive of cleaning records from all over the world. Here is one from MOMA in New York. New York, by the way, was also the starting place for a somewhat similar collection – a collection of lost keys. I’m fascinated by the key as an object charged with symbolism. When I held those lost keys in my hand, I started wondering about the concept of a key as such. I thought about all the associations of that concept. I have a map that goes with the collection – something like “Google Maps”. I mark on it the locations of the individual finds.

Are they just “souvenirs” for you – some kind of commemorative trophy that you archive – or do they have another meaning?

Everything you see here – all my collections – I see them as a path to a destination. It’s my feeling that if I want to get somewhere, everything that interests me must first pass through my hands and my head. Even this. It is a larger piece of work that I have been working on for a long time. It’s still ongoing. (We walk over to a card index with thousands of images of all kinds – stamps, postcards, newspaper and magazine clippings, family photographs, including his own and others that he has acquired.) This is rather like that shelf of objects that we were talking about before, but here it is in 2D form. As with the 3D installation, I am trying to free myself from the established systems and rules.

Is that your main theme – thinking outside the box?

Yes. I can’t claim amazing results but I keep experimenting with new approaches. In this case I want to free myself from storytelling, artificiality and perhaps even art itself.

The names of the categories in these files suggest that you have been sorting the images
by topic into a subjective and relatively bizarre alphabetical series of categories…

Yes, the categories are clearly arranged alphabetically but that is just to make things easier for me. It is not the final form. Everything is about the process. On the question of categories – when I was sorting this material, I ran into an interesting problem. Sometimes I will look at one picture and notice multiple phenomena that seem equally important to me. Look at this one, for example. (He pulls one of the pictures out of the file.) It shows a person holding a hose watering something, but there is also a person planting something. Both are equally interesting visually so I don’t know how to describe it or where to put it. Of course, I could solve the problem by making a copy of the picture and putting them into two different categories. However, when I come back to it after a while, I think of new associations. For example, that guy with the hose and the one who is planting have the same shoes… Then I decide that I need to reorganise it all.

A classification process like that could go on forever. Do you have any idea where it is all
going?

I’ll see. I was putting in the last pictures just yesterday. In alphabetical terms, I’m at “Z”. My last category is called “Women and fire” [translators note: in Slovak, “Žena a oheň”) but I still don’t see it as finalised. I am always adding something, always reviewing it, splitting the pictures up and combining them again.

It gives off a feeling of obsession. How much time do you spend on it every day?

It might look like I do a lot, but it’s not something I could spend eight hours on every day. I work on other things. For example, video. Besides which, it is just one of my collecting activities. Upstairs I have some other collections.

Can we have a look?

Let’s go. (We go to the upper floor.) Watch out. There’s a lot of stuff up here. I have some antique furniture left by my grandmother and great-grandmother that I have preserved. In this showcase there’s another of my collections. (We walk over to the showcase, where a collection of figures of bears is on display.)

Bears?

Two bears! There must always be two bears combined into one object. That’s not so easy to
come by. It’s special. (Laughter.) It is one of my side projects as a collector.

Do you have more of these side projects?

Yes, for example, the paintings on this wall over here. They are all by the same artist – Teodor Tekel. He didn’t make a big impact on the history of painting. He was a Catholic priest. Although I don’t belong to the Catholic Church, I was touched by his story. The Communists completely ruined his life, he had nothing to eat, he painted on newsprint and sold his works for a few crowns. He kept going. You can see what might be another of my peripheral collecting projects on the table. (We inspect small pictures cut out of picture crosswords.) My father is a crosswords fan and gives me piles of finished crosswords. I then cut out the pictures and stick them in groups. In this case I’m working associatively. It’s a ritual activity that I do whenever I need a break from the things you saw downstairs.

On your website, there are several other projects. Some of them could also be interpreted in the context of collecting. One that resonated with me was Swings, where you installed swings in various locations in Slovakia. That seems like a collection – a collection of interesting, unnoticed places.

Of course, that’s one way you could interpret it. The way I like to imagine it is someone finding a swing by chance, for example when they are out foraging for mushrooms, and then enjoying it.

How many swings have you hung up so far?

Fourteen in total, all over Slovakia. Their geographical coordinates are published on the
internet so people can find them.

It reminds me of “geocaching”. ²⁶

Exactly.

Have you thought about showing any of your projects in a gallery?

No, that’s not something I think about. Very often, my things can be difficult to interpret or present. I am old enough to know that the most important thing is to do something that
satisfies me.

Are you satisfied?

Yes.

Could it be said that the way you make your art/collections in seclusion is a reflection of your attitude to the way the art world operates?

Yes, that’s part of it.

Do you think about the future of your “collections”? How would you ideally see all this
material one day?

I would imagine it in context where it would be useful for me. It is not important whether there is everything or just a part of it. For the time being, “self-dialogue” and my Friday the 13th format seem to be providing that useful context. I haven’t thought of anything better yet. I find the mill turning in my own head to be more useful than the continuous tumbling with “show”, “confront”, “for the public”, often combined with embarrassing obligatory gestures and the like. For me, all that is like running around in circles on a beaten path of norms that box you in. I think that it doesn’t have to be like that if someone finds a useful context that would get me and the context forming the subject(s) somewhere new. It does not matter what how we get there. It’s an invitation that cannot be refused.

Naďa Kančevová, 15 December 2023
(KANČEVOVÁ, N.: Médium zbierka. Bratislava: Roman Fecik Gallery, 2023, ISBN 978-80- 971847-5-9, s. 132 – 149)

1) An art group established in 1988 consisting of Gabriel Hošovský, Martin Knut, Miloš Novák, later Pavol Pochylý and Rudolf Sikora, who was twenty years their senior. For further information on the group, see the anthology of texts: DERNER (ed.) 2009. Gabriel Hošovský has also written a critical reflection on the group. In: HOŠOVSKÝ 2009.
2) “His journey through signifiers,” write Jana and Jiří Ševčík, “takes him from complex retold legends to a simple and hopelessly stupid topic. The important thing is that he turns away from painting through painting itself. The paintings are a critique of painting in the medium itself (“bad painting – good art”).”ŠEVČÍKOVÁ–ŠEVČÍK 2009, p. 12.
3) He continues to paint sporadically; as he counts it, he has been doing two or three paintings a year since 2011. Some of his more recent activities and projects have also reflected on issues connected with painting, as will be shown later in this article.
4)He formulated his position of critical distance some time ago in a manifesto-like introduction to a collection of papers entitled Samoštylizácia (Self-Sytlisation): “Art – as we all likely suspect, know or will know – is losing its elite status and like all other elite phenomena, it is being absorbed into the mass of mediocre and oblivious phenomena that surround us, with which it is becoming just as futile and elusive as an effort to find ways to values that are becoming extinct. Perhaps that is why we are all groping around in the dark, creating improvised templates to raise up somewhere.” In: HOŠOVSKÝ 2010, p. 1.
5) A visit also includes the chance to see videos, recordings of various interventions, printed collections of papers and paintings dating from after 2011.
6) As Lýdia Pribišová noted to me, he also gets a certain amount of satisfaction from negotiating with various strange and dubious dealers operating at fairs and flea markets, who often have no idea of the relatively high value of the works they are selling. In email correspondence dated 2 February 2021.
7) These are thematic paperback photo books Čo. Kde. (?) I, II. (What. Where (?) I, II) printed in a limited series of fifteen copies, which were distributed to friends: HOŠOVSKÝ 2010 and 2011.
8) BENJAMIN 2012, p. 442. Compare: GILLOCH 1996, p. 6. These characteristics are also reminiscent of the contemporary phenomenon of urban exploration – a subculture or a kind of modern “underground” whose participants seek to highlight less accessible, abandoned or forgotten locations or phenomena in our vicinity. A key characteristic of “urban exploration” is going to places where people usually should not. For more information, see: NINJALICIOUS 2005.
9) Sometimes the location is selected for the view of an interesting landscape feature such as smoking chimneys (no 14) or a crematorium (no 13) or it may be the scene of a tragic event – a rape and murder (no 6). In: HOŠOVSKÝ 2010 and 2011.
10) Several other projects by Hošovský have involved intervention into the surrounding environment and its transformation according to a predefined scheme. An example is a case where he pasted up his own poems in hard-to-reach niches of the Bratislava Harbour Bridge. Photographic record shown to a circle of close friends under the pseudonym Marián Prda In: HOŠOVSKÝ (PRDA) 2012.
11)The logic of this strategy sometimes leads extreme risk taking. The adrenaline aspect (experimenting with his own body, testing his own physical and mental limits) is best demonstrated by certain video works. In one video, he climbs trees and uses a chainsaw to cut the branches underneath him (2012); in another, he follows unknown, randomly selected people with the camera switched on for no specific reason, which inevitably leads to a series of unpredictable situations (Vymažem ti to a pošlem ťa do piče [I’ll delete you and send you to hell], 2015).
12) Several of them come from non-public toilets in foreign firms and medical facilities.
13) This subversive kind of “kleptomania” appears in the work of other artists in the Slovak scene in various contexts. It can be observed, for example, in the work of Peter Kalmus or the duo works of Lucia Tkáčová and Anetta Mona Chişa.
14) They can be accessed with a password on the artist’s website: <https://www.hosovsky.com/> (27 January 2020)
15) When ordering the portraits, Hošovský gave the false explanation that it was a photograph of his best friend, to whom he wanted to give a portrait as a birthday present. A few months later, he contacted the artists again, saying that the friend had had a break-in during which the portrait had been stolen. Every contacted artist thus did two portraits of Gabriel Hošovský. The project was carried out in March – September 2010. Reported in the collection of papers Koniec srandy (Playtime is Over). See: HOŠOVSKÝ 2011.
16)GH – GH ‒ a sequence of twelve diptychs of various dimensions, Bratislava, 2011 – 2013.
17) For further information see: BARTLOVÁ: Archivní impuls Abyho Warburga (The Archival Impulse of Aby Warburg). In: KESSNER (ed.) 2017, pp. 35–45.
18) Whereas, at the time of our first meeting (2019), he stored the collected material in file folders, he has now begun to compose it on paper. Thus, in a way analogous Gerhard Richter’s legendary , he is gradually building an extensive set of associative compositions with a hidden visual denominator.
19) As Dieter Mersch notes in this context, artistic research is involved in 20) Even so, Hošovský is not some unacknowledged outsider forced to fight for his existence. Like many other Slovak artists, he does not need to “make art to live”. His (relative) creative freedom is based on the income he earns from the business that he set up with Miloš Novák in the early 1990s.
21) Miloš Novák (1965), Slovak artist, member of the Syzýgia group. As Hošovský has pointed out to me: “The group still officially exists, even if only on paper. Only I withdrew from it by letter addressed to other members on 16 April 2013”. E-mail correspondence dated 2 February 2021.
22) The Slovak art historian Lýdia Pribišová, who is Gabriel Hošovský’s partner.
23)Ilona Németh is a Slovak visual artist. From 2001 to 2019 she worked at AFAD in Bratislava as head of the Intermedia and Multimedia Department.
24)Hošovský did ultimately explain to me the meaning of the numbers in this installation. I have deliberately left it out of the transcript of the interview though. This lets readers and other interested parties work it out for themselves if they visit the artist’s studio on a Friday the 13th. (Visits must be booked in advance through the artist’s website: <https://www.hosovsky.com>.)
25)Published in a collection of texts by Hošovský published under the pseudonym Marián Prda in a limited edition of ten copies. In: HOŠOVSKÝ (PRDA) 2015.
26) (from geo = the earth + Eng. cache = hide in a secret place) is a leisure activity or type of sport
that involves looking for a hidden object using only given geographical coordinates. The hiding place is
referred to as the cache.

GABRIEL HOŠOVSKÝ

Tomu, kto niekedy v piatok trinásteho navštívil bratislavský ateliér Gabriela Hošovského (1966, Poprad) – práve tento kritický piatok si totiž on sám zvolil ako deň, keď svoj ateliér sprístupňuje priateľom a známym – sa mohol naskytnúť pomerne nečakaný pohľad. Už pri letmom nahliadnutí do políc, vitrín a kartoték naplnených najrôznejšími objektmi a dokumentmi je totiž zrejmé, že jeho tvorba, spočiatku maliarska, historikmi umenia spájaná najmä s činnosťou umeleckej skupiny Syzýgia, ¹ sa postupne stala niečím celkom iným. Ak sa Hošovský v 90. rokoch “„odvracal od maľby prostredníctvom
maľby samotnej“ ² dnes sa od nej vzďaľuje takmer úplne. ³ Jeho súčasná tvorba (alebo jej podstatná časť) by sa dala interpretovať aj ako ďalší pokus o zachytenie času a ľudskej skúsenosti zbieraním rozličných, bežne nepovšimnutých objektov a každodenných situácií a snahou o ich nové uchopenie alebo významový posun.

Záujem o banálnosť, irónia a zmysel pre podvratný humor – teda charakteristiky, ktoré rozpoznávame už v jeho starších (maliarskych) prácach, sú príznačné aj pre súčasné videá, akcie a intervencie vo verejnom priestore a rovnako ich nachádzame aj v jeho zberateľských projektoch. Výstupy týchto projektov (zatiaľ) nie sú určené pre galerijného diváka a Hošovský ich odmieta považovať za diela. ⁴ Ako vyplýva aj z nasledujúceho rozhovoru, zberateľské či tvorivé motivácie nepramenia z potreby verejnej prezentácie, sú skôr odrazom uvažovania o povahe sveta, v ktorom žijeme a možno aj hľadaním inej definície pre tvorbu ako takú. Symptómom tohto hľadania je zrejme aj istá nesúrodosť objektov jeho zberateľskej fascinácie. Zdá sa, že v kontexte skúmania osobného priestoru každodennosti ho priťahuje všetko, čo sa nachádza na okraji – rôzne nefunkčné či problémové javy, trápne, banálne alebo inak obskúrne detaily. Jeho zberateľské intencie pritom nie sú vždy úplne zrejmé. Dajú sa vnímať rôznymi spôsobmi, najmä však v rôznej modalite (ironicky – inými slovami, vyberte si, či to myslím vážne alebo vtipkujem alebo oboje naraz). Prípadný návštevník Hošovského ateliéru („piatkista“) má možnosť nahliadnuť do archívov a zbierok rôznorodých predmetov a obrazových dokumentov, ktoré vznikajú z určitej nevysvetliteľnej potreby či nutnosti.⁵ K takýmto ambivalentným ateliérovým aranžmánom patria napríklad Dva medvede vo vitríne inštalovaný súbor drobných figúrok („súsoší“) medveďov, pričom podmienkou je, aby zvieratá boli dve a spojené do jedného celku.

Inou bizarnou, priebežne narastajúcou kolekciou – do istej miery odrážajúcou Hošovského kritický postoj k svetu/svetu umenia – je „veža“ z kníh rôznych autorov a žánrov, ktoré však spája rovnaký názov: Všetko je inak.

Individualistický prístup a záujem o okrajové fenomény dokumentuje aj ďalšia, v tomto prípade skôr tradičná zbierka malieb zabudnutého a počas uplynulého režimu diskvalifikovaného slovenského výtvarného umelca Teodora Tekela (1902 – 1975). Podľa Hošovského vlastných slov to, čo ho na týchto obrazoch púta, nie je ani tak ich výtvarná kvalita ako skôr Tekelov zložitý životný príbeh a neuveriteľná vytrvalosť v tvorbe.⁶

Z registra ďalších symbolických fragmentov žitých príbehov, ktoré dráždia Hošovského predstavivosť, pochádzajú náhodne objavené (objavované) korešpondencie neznámych ľudí či stratené kľúče rôznej proveniencie doplnené mapou dôsledne označujúcou miesto každého nálezu.

Zbieranie fyzických objektov niekedy nahrádza ich fotografický záznam. Na báze akejsi „cestopisnej sebahistorizácie“ vznikajú „terénne fotodenníky“ – súbory fotografií na pomedzí privátnej a sociokultúrnej referencie.⁷ Hošovský v nich fotografuje sám seba (resp. necháva sa vyfotografovať) v rozličných autentických prostrediach a situáciách. Pochopiteľne, nejde tu o nejaké štylizované „repre selfíčka“. Naopak, to čo na týchto záberoch vystupuje do popredia, sú skôr prozaické, periférne, často nepríťažlivé zákutia žitej každodennosti, do ktorých Hošovský integruje sám seba s príznačne ironickým odstupom – pasívne, staticky, s pohľadom nástojčivo upretým do objektívu. V čase globálneho toku obrazov (a nimi manipulovaných myšlienok) v spoločnosti so stále sofistikovanejšími nástrojmi kontroly svojich jednotlivých členov sa tieto zdanlivo odosobnené autoportréty dajú vnímať aj ako istý druh spoločenského (či mediálneho?) kriticizmu – výraz potreby jednotlivca vymaniť sa zo zabehnutých štruktúr a pravidiel a uhájiť si svoj neodcudziteľný individuálny priestor. Čisto dokumentačná, zámerne nereprezentatívna vizuálnosť týchto fotografií v sebe súčasne nesie aj určitý antropologický rozmer. Stopy urbánnej pamäti, chátrajúce architektúry, ošúpané billboardy, ale aj rôzne autentické postavy, s ktorými sa tu stretávame, odkazujú na celý rad jemných sociálnych tém, výstižne ilustrujúcich povahu súčasného sveta.

Hošovský sa prejavuje ako všímavý pozorovateľ schopný postihnúť rozličné okrajové či prehliadané stopy ľudskej existencie ukryté „za scénou“ mestskej krajiny. Tieto stopy príležitostne odchytáva, triedi, uvažuje nad nimi a pokúša sa pochopiť ich význam. Núka sa tu určitá analógia s flanérom 19. storočia, v ktorom Walter Benjamin videl súčasne charakteristiky archeológa, zberateľa a detektíva. ⁸ Novodobý flanér Hošovský, motivovaný túžbou zachytiť či zvýznamniť pominuteľné, niekedy sám zanecháva stopy. Od roku 2018 napríklad na rôznych, zväčša opustených a svojím spôsobom tajomných miestach Slovenska umiestňuje hojdačky. Ide o poetické intervencie v krajine, ktorých jadrom je určitý špecifický moment alebo nálada. ⁹ Každý náhodný okoloidúci je spontánne nabádaný spomaliť, pohojdať sa a možno si aj všimnúť to, okolo čoho zväčša prechádzame bez povšimnutia. Projekt je súbežne dokumentovaný krátkymi videami, ktoré sú akýmsi poetickým predĺžením prchavých okamihov – momentálnych zážitkov vybraných miest.¹⁰

Túžba či potreba hľadať a objavovať neobjavené sa u Hošovského spája s evidentným zmyslom pre dobrodružstvo. Rád experimentuje, prekračuje hranice, navodzuje rôzne vyostrené situácie.¹¹Spojenie určitého autorského zámeru s punkovým prístupom vytvára jeho osobitú rebelskú poetiku, ktorá však niekedy nadobúda pomerne kontroverzné polohy. So značnou dávkou irónie a podvratného humoru vzniká napríklad „album“ (kancelársky šanón), do ktorého si postupne zakladá upratovacie záznamy – hárky papiera, kde si upratovačky značia dátum a čas vykonania dezinfekcie (od r. 2012). Tieto pochybné „suveníry“, neraz odcudzené na verejných toaletách rôznych svetových ustanovizní¹² mu slúžia v podstate ako akési spomienkové trofeje – dôkazy, že dané miesta navštívil. ¹³

S prostredím WC sa spája aj ďalšia bizarná (v časoch pandémie zvlášť usvedčujúca) zbierka. „Detektív Hošovský“ vyzbrojený fotoaparátom (smartfónom) v nej postupne zachytáva a na virtuálne úložisko ukladá portréty všetkých osôb, ktoré prichytí, ako si po vykonaní potreby neumyjú ruky. ¹⁴

Do kategórie zbieraných portrétov patrí aj ďalšia, nemenej bizarná kolekcia. Portrétovanou osobou je však tentokrát samotný Hošovský. Vznik tohto projektu iniciovali nájdené inzeráty anonymných výtvarníkov ponúkajúcich na internete službu: „Maľujem portréty podľa zaslaných fotografií“. Jedenástim neznámym inzerentom zaslal Hošovský svoju vlastnú fotografiu pasového formátu s prosbou o portrét. ¹⁵ Výsledkom je séria jedenástich zdvojených podobizní Gabriela Hošovského a súčasne prehliadka rozličných štylizovaných (mentálnych?) rukopisov, navyše so zaujímavou mierou vzájomných odlišností vynútených opakovaním tej istej činnosti s časovým odstupom.

Základom ďalšieho, autoreferenčného projektu sa stala séria náhodne objavených obrázkov (insitných malieb) neznámeho autora. A keďže všetky maľby boli označené iniciálami G.H., majiteľa rovnakých iniciál Gabriela Hošovského to primälo k rozhodnutiu všetky obrázky verne skopírovať v mierke 1:1.¹⁶

Hošovského uvažovanie o povahe umenia/života/systému sa však zatiaľ asi najpresvedčivejšie koncentruje do dvoch neuzavretých zberateľsko- archivárskych projektov (2006 – doteraz). V prvom prípade ide o inštaláciu spadajúcu do okruhu tendencií manipulujúcich s nájdenou realitou, s jej dokumentáciou a triedením. Heterogénny súbor rôznorodých 3D objektov – artefaktov i prírodnín, osobných spomienkových suvenírov, hračiek a iných drobností sa tu pre Hošovského stáva nástrojom na spochybňovanie hegemonických spôsobov klasifikovania predmetného sveta a pomáha mu odhaľovať nové možnosti či spôsoby jeho vnímania.

Druhá, rozsiahlejšia procesuálna práca asociuje umelecké archívy „warburgovského typu“ nasledujúce určitú významovú líniu, gesto či tému.¹⁷ V Hošovského prípade ide o archív pohlcujúci doslova všetok obrazový materiál, ktorý mu práve prechádza cez ruky. Výstrižky z novín a časopisov, pohľadnice, známky, vlastné fotografie, ale aj rôzne apropriované digitálne obrazy tu neúnavne triedi a preskupuje do množstva autentických, neustále pribúdajúcich a meniacich sa kategórií. (Výberovo abecedne napríklad: bodkovaný vzor, bozk, človek a dopravný prostriedok, človek ako zviera, diera v strope, kľukatosť, pohľad zhora, podopretie rukou, pokrývka hlavy – nie na hlave atď.) 18 ¹⁸ Istým paradoxom je, že Hošovský vo svojom „triediteľskom úsilí“ akoby neustále začínal nanovo – už vopred totiž ráta s tým, že neexistuje žiadne uzavretie, žiaden uspokojivý status quo rovnako ako neexistuje nič, čo by bolo možné generalizovať. Budovanie a rozširovanie archívu tu nijako neprispieva k „zvyšovaniu“ poznania v pozitivistickom zmysle, naopak, do popredia vystupuje opäť skôr snaha o destabilizovanie dominantných kódov vnímania. Z tohto pohľadu by sa Hošovského archivárske či skôr „triediteľské“ uhranutie (v zmysle nutkavej potreby dať veciam nové usporiadanie, nové porozumenie, nový význam) dalo interpretovať aj v kontexte toho, čo býva označované aj ako „artistic research“. Súčasné umelecké projekty/diela/artefakty vychádzajúce z praktík založených na určitom type výskumu, bývajú často identifikované práve ako akty implikujúce moment subverzie a spochybňovania ustálených modelov akademického poznania. ¹⁹ V Hošovského prípade, zdá sa, je v tom však aj výraz akejsi tichej vzbury – vymedzenia sa voči svetu umenia, v ktorom sa do deväťdesiatych rokov sám pohyboval. Nielen v zmysle odklonu od štandardných schém tvorby, v ktorých dominoval záujem o formálne spôsoby práce, ale aj v zmysle akejsi znepokojujúcej „nezlučiteľnosti“ s umeleckou prevádzkou – s mechanizmami a praktikami jej fungovania. Možno si až príliš silno začal uvedomovať relatívnosť a pominuteľnosť umenia, jeho naviazanie na kontext často určujúci jeho identitu. Bez výraznejšieho konfliktu s okolím, bez diskvalifikujúcich príznakov v jeho spoločenskom statuse sa preto dnes dobrovoľne pohybuje v relatívne stabilnom závetrí a svoju tvorbu zdieľa iba s úzkym okruhom divákov – „piatkistov“. ²⁰ Sám k tomu v nasledujúcom rozhovore poznamenal: „Efekt mlynčeka vo vlastnej hlave je pre mňa užitočnejší ako to neustále omieľané „ukázať“, „konfrontovať“, „pre verejnosť“ často spojené s trápnym vnucovaním sa a pod.“ A hoci sa jeho súčasná tvorba odohráva mimo oficiálnych galerijných štruktúr, komunikácia s divákom je tu aj naďalej prítomná. Nielen cez formát piatka trinásteho, ale najmä vďaka dlhému trvaniu väčšiny projektov – ich postupnému narastaniu v čase a prepojeniu s každodenným životom. V podstate by sa dalo povedať, že celá súčasná tvorba Gabriela Hošovského sa stáva akousi podvratnou intervenciou umenia do reálneho života, gestom umelca, ktorý sa napriek jeho nedôvere k umeleckej prevádzke (čiastočne asi aj touto publikáciou) do umenia zadnými dvierkami znova vracia.

Snažím sa oslobodiť od vžitých systémov.

Rozhovor vznikol na podnet Lýdie Pribišovej a Ilony Németh a bol zaznamenaný 6. júna 2019 v bratislavskom ateliéri Gabriela Hošovského.

Od založenia Syzýgie (1988) uplynulo už vyše tridsať rokov. Napriek tomu, že skupina dávno nie je aktívna, tvoje meno sa naďalej spája predovšetkým s jej názvom. O tvojich novších aktivitách sa toho veľa nevie. V posledných rokoch nevystavuješ a zdá sa, že už ani veľmi nemaľuješ...

To je pravda. Posledné aktivity Syzýgie prebehli v rokoch 1991 – 1992.

Čo zapríčinilo tvoj rozchod s maľbou?

Malo to pragmatický dôvod. Po revolúcii sa otvorili možnosti a my sme začali robiť biznis. S Milošom ²¹ sme si povedali, že na to, aby sme mohli slobodne tvoriť, budeme tlačiť katalógy a z toho budeme žiť a venovať sa tvorbe. Samozrejme, bol to obrovský omyl. Biznis nás pohltil.

Napriek tomu si sa po čase k tvorbe vrátil...

Áno, časom som opäť hľadal nejakú vlastnú cestu. Začal som robiť fotky, odlieval som betónové reliéfy, vyrábal som objekty z dreva a polystyrénu... Väčšinu z toho som potom zničil. S aktuálnou scénou som nemal takmer žiaden kontakt a v podstate je to tak dodnes. Držím si odstup od scény.

Programovo?

Áno, dnes už aj programovo.

Prečo?

Akonáhle sa staneš súčasťou, tak ťa to ovplyvňuje a nejakým spôsobom smeruje. Keď si dáš odstup, nevyužívaš síce výhody, ktoré ti to možno ponúka, ale tie sú často povrchné a v určitom veku sa ti zdajú byť už aj zbytočné. Postupne to u mňa dospelo až do momentu, keď som si uvedomil, že k tomu, čomu sa dnes venujem, nepotrebujem byť niekde integrovaný. Ak niekde participujem, sú to skôr medzinárodné, drobné, nepravidelné a viac- menej anonymné podujatia. Rôzne videofestivaly, kde povedzme komunikuješ s nejakými Číňanmi z Hong Kongu alebo študentami z Čiernej Hory a nemusíš im posielať to, čo sa od umelca tradične očakáva – nejaké to umelecké „cévéčko“ a formuláre so zdôvodnením, čo robíš, prečo to robíš, ako to robíš, nebodaj, čo si tým chcel povedať.

Syzýgia mala v osemdesiatych rokoch „vietor v plachtách“. Vystavovali ste, kunsthistorici boli ochotní o vás písať. Necítiš sa dnes ochudobnený o skutočného diváka alebo kritika? Nechýba ti spätná väzba, ktorá je asi dôležitá pri každej tvorivej práci...

Samozrejme, netvrdím, že mi na tom vôbec nezáleží. Pozitívna spätná väzba poteší, ale na druhej strane, každé potľapkanie po chrbte ťa môže aj pomýliť. Som rád, že sa mi podarilo vybudovať si tento svet, v ktorom si môžem nerušene robiť, čo chcem a som spokojný. Okrem Lýdie ²² , ktorá si od toho, čo robím, drží profesionálny odstup a potom ešte okrem piatkov trinásteho, si vlastne prvý človek „zvonka“, s ktorým sa o tom rozprávam.

Piatkov trinásteho?

Áno, vybral som si tento deň, ktorý sa objavuje nepravidelne jeden, dvakrát do roka. Vtedy mám dvere otvorené a prichádzajú moji priatelia a známi. Pekný vzťah mám napríklad s Ilonou ²³ , ktorá dokonca raz (v r. 2017) priviedla aj svojich študentov... Do roku 2019 sme sa stretávali vždy u mňa doma, najbližšie stretnutie už ale bude v priestore tohto ateliéru, kam som nedávno presťahoval všetky svoje veci.

Poďme k tým veciam – k tvojim „zbierkam“. Je tu toho veľa. Mohli by
sme začať napríklad týmito regálmi?

Môžeme. (Prechádzame k regálom naplneným množstvom heterogénnych predmetov – drobných i väčších artefaktov aj prírodnín. Každý predmet je označený štítkom s číslom.)To, čo tu vidíš, sú predmety, aké máš doma určite aj ty – veci, ktoré jednoducho z nejakého dôvodu uchovávaš, pretože je ti ľúto ich vyhodiť. Možno by sa to dalo definovať aj ako určitá forma zbierky. Všetko sú to predmety, ktoré mám rád. Počiatok tej „zbierky“ siaha asi do roku 1976, sú tu však aj fyzicky staršie veci. Napríklad kamene alebo kus dreva z Auschwitzu. Všetky tie veci mi postupne prichádzali pod ruky a začal som ich rôznym spôsobom zoraďovať.

Chronologically? Chronologicky? Materiálovo? Asociačne? Priznám sa, že pri pohľade na všetok ten materiál mi nenapadá kritérium, na základe ktorého si ich takto usporiadal...

O to práve ide. Kritériami sme podľa mňa degenerovaní už od základnej školy. Všetkým zaužívaným kritériám sa tu snažím vyhnúť. Je pravda, že najprv som sa pokúšal zoradiť to všetko na základe nejakej príbehovosti. Po čase mi to však už nič nehovorilo a ten spôsob som zavrhol. Neskôr som to začal rôznym spôsobom inštalovať. Experimentoval som. Napríklad som si zaviazal oči a skúšal som vytvárať náhodné poradia. Nebolo to zlé, no stále mi chýbal nejaký spoločný parameter. Keď som sa nedávno presťahoval do tohto priestoru, objavil som tento spôsob – všetky tie predmety som zoradil od jedna po dvetisíctridsaťsedem.

Čo znamenajú tie čísla?

(Usmieva sa.) Schválne - skús na to prísť.

Ako prvé mi napadli čísla prírastkov? Najväčšie číslo je dvetisíctridsaťsedem. Je tu dvetisíctridsaťsedem predmetov?

Nie. Aby som bol presný, ten číselný rad nezačína číslom jedna ale číslom nula.

Sú to číselné hodnoty, ktoré nejakým spôsobom súvisia s tvojím životom?

Nie. Samozrejme, ku každému z tých predmetov viem porozprávať nejaký príbeh, pamätám si jeho pôvod – viem, či som tú vec našiel, dostal alebo kúpil na nejakej burze... S tým ale tie čísla nesúvisia.

Je to nejaký číselný kód – ja neviem – šifra nejakého textu?

Nie. (Usmieva sa.)

Mám ešte hádať?

Môžeš, idem zatiaľ zaliať kávu. (Odchádza a vracia sa.) Samozrejme ti to poviem a možno na to prídeš aj sama. Zatiaľ ti môžem ukázať niečo iné a vrátime sa k tomu neskôr. ²⁴ (Z regálu vyberá zväzok pohľadníc.) Toto napríklad je stoosemdesiat pohľadníc, ktoré ukrývajú smutný príbeh jednej slovenskej rodiny. Posielal ich počas bývalého režimu jeden slovenský emigrant z Nemecka svojim dcéram. Objavil som ich náhodne v antikvariáte a asi na trikrát sa mi ich podarilo vyzbierať. Všetky som ich zoradil podľa dátumu, prepísal a naskenoval. ²⁵ Podľa adresy som neskôr našiel aj miesto bydliska tej rodiny – na zvončeku je stále ich meno. Chvíľu som dokonca váhal, že by som zazvonil, ale nevedel som, čo by som povedal.

Čiže to, čo ťa na tých pohľadniciach fascinuje, je skrytý príbeh – osudy neznámych ľudí?

Áno. To, čo sa odohráva na ruboch pohľadníc. Tie príbehy sú niekedy dosť emotívne. Takýchto zbierok mám viac. Toto napríklad som objavil v Sarajeve. (Vyberá ďalšiu zbierku pohľadníc.) Všetky sú adresované jednému človeku. Sú písané po srbsky, dal som si ich preložiť. Opäť sa z toho dá zrekonštruovať príbeh tej osoby.

Okrem pohľadníc je tu aj veľa ďalších dokumentov...

Áno, je tu toho veľa. Môžeme plynulo prejsť k ďalším veciam. Osobitou kategóriu je inzercia. V rámci nej mám viacero podkategórií. Napríklad „drobnochov“ alebo rôzne bizarné inzeráty, ktoré nachádzam pripnuté vo vestibuloch v Tescu, Kauflande a na podobných miestach. Všimol som si, že niektoré inzeráty sa opakovane objavujú už niekoľko rokov. Stále tie isté inzeráty. Napríklad tento inzerent – istý DJ Sally alebo tento zúfalec – „predám pohovku Elegant“ – mám ho vo viacerých exemplároch.

Čiže, opäť sú to pre teba určité stopy vedúce k poznaniu existencie tých ľudí? Cítiš tam zárodok príbehov?

Dalo by sa to tak povedať. Vieš, čo ma láka?

Stretnúť sa s nimi?

Áno, vypátrať, kto tí ľudia sú, ale doteraz som si to s tým stretnutím vždy
rozmyslel. Inzeráty sú jednou z mojich nekonečných zbierok. Podobne aj toto. (Ukazuje kopu papierov A4 formátu.))

Čo je to?

Záznamy, do ktorých si upratovačky značia dátum a čas, keď bol naposledy umytý záchod.

To zbieraš?

Áno. (Usmieva sa.)?

Je to bizarný druh kleptománie...

To nie je žiadna kleptománia!

Aký je teda v tomto prípade tvoj zberateľský impulz?

Napadlo mi to asi v roku 2012, raz v noci na nejakej benzínke na WC, keď som sa vracal z letiska v Budapešti. Uvedomil som si, že spoločnosť nie je schopná udržať čistotu inak, než takouto trápnou kontrolou. Dnes mám archivované upratovacie záznamy z celého sveta. Tieto napríklad sú z MOMA v New Yorku. V New Yorku, mimochodom, začala vznikať aj ďalšia, v niečom možno trochu podobná zbierka – zbierka stratených kľúčov. Kľúč je pre mňa fascinujúci objekt nabitý symbolikou. Keď som tie nájdené kľúče držal v rukách, začal som sa pozastavovať aj nad samotným pojmom kľúč. Uvedomil som si, čo všetko sa pod tým pojmom môže skrývať. K tej zbierke mám aj mapu – niečo na spôsob „google maps“. Značím si do nej miesta jednotlivých nálezov.

Sú to pre teba len „suveníry“ – akési spomienkové trofeje, ktoré si archivuješ, alebo sa za tým skrýva aj nejaký iný význam?

To všetko, čo tu vidíš – všetky svoje „zbierky“ považujem za cestu niekam. Vnímam to tak, že ak sa chcem niekam posunúť, všetko, čo ma zaujme, najprv musí prejsť mojimi rukami a mojou hlavou. Napríklad aj toto. Je to rozsiahlejšia práca, na ktorej robím dlhší čas. Nie je to uzavreté. (Prechádzame ku kartotékam s tisíckami rôznych obrázkov – známok, pohľadníc, výstrižkov z novín a časopisov, rodinných fotografií, vlastných i privlastnených.) Je to v niečom podobné ako ten regál s predmetmi, o ktorom sme už hovorili, ale tu to má 2D podobu. Podobne ako v tej 3D inštalácii, aj tu sa snažím oslobodiť od zavedených systémov a pravidiel.

Je to tvoj hlavný motív – snaha oslobodiť sa od zaužívaného škatuľkovania?

Áno. Nejak extrémne sa mi to asi nedarí, ale neustále hľadám spôsoby, skúšam... V tomto prípade sa chcem oprostiť od príbehovosti, umelosti a možno aj umeleckosti.

Názvy zložiek v tej kartotéke prezrádzajú, že obrázky triediš podľa určitého motívu do subjektívnych, pomerne bizarných, abecedne zoradených kategórií...

Áno, ten abecedný systém je tu prezradený, je to však iba pomôcka pre mňa. Nie je to definitívna podoba, všetko je to proces. Keď hovoríš o tých kategóriách – pri triedení toho materiálu som narazil na jeden zaujímavý problém. Stáva sa totiž, že na niektorých obrázkoch nájdem viacero javov, ktoré sa mi zdajú byť rovnako dôležité. Pozri sa napríklad na toto.(Z kartotéky vyťahuje jeden z obrázkov.) Je tu zobrazený človek, ktorý drží hadicu a niečo polieva, ale zároveň je tu aj človek, ktorý niečo sadí. Obaja sú vizuálne rovnako zaujímaví, a tak neviem, ako to pomenovať – kam to zaradiť. Samozrejme, dá sa to vyriešiť tak, že jeden obrázok skopírujem a zaradím do dvoch rôznych kategórií. Ale keď sa k tomu po čase vrátim, napadnú mi zase nové asociácie. Napríklad, že ten „týpek“ s hadicou a ten, čo sadí, majú rovnaké topánky... Potom dochádza k tomu, že to celé nanovo preskupujem.

Ten triediteľský proces ale môže byť nekonečný. Máš už predstavu, kam to celé povedie?

Uvidím. Posledné obrázky som dokladal iba včera. Abecedne som už pri „Ž“.
Posledná kategória má názov “Žena a oheň” , ale nie je to uzavreté. Neustále
niečo pridávam, celé to prehodnocujem, rozdeľujem alebo spájam.

Cítiť za tým až istú obsesiu. Koľko času denne tomu venuješ?

Môže sa to tak javiť, ale nie je to niečo, čo by som bol schopný robiť každý deň osem hodín. Venujem sa aj iným veciam. Napríklad videu. Okrem toho je to len jedna z mojich zberateľských aktivít. Na hornom poschodí mám ďalšie zbierky.

Pozrieme sa?

Poďme. (Vychádzame na horné poschodie.) Nezľakni sa, je tu toho viac. Mám tu starožitné nábytky po starej a prastarej mame, ktoré som zachránil. V tejto vitríne je ďalšia moja zbierka. (Prechádzame k vitríne s vystavenou kolekciou figúrok medveďov.)

Medvede?

Dva medvede! Musia to byť dva medvede spojené do jedného objektu. To sa nedá zohnať len tak ľahko. Je to špeciálne. (Smiech.) Je to taký môj okrajový zberateľský záujem.

Máš viac takýchto „okrajových“ zbierok?

Áno, napríklad aj tá stena s obrazmi, ktoré tu vidíš. Všetky vytvoril jeden autor – Teodor Tekel. Ako maliar sa nejako zvlášť do dejín nezapísal. Bol to katolícky kňaz. Síce sa nehlásim ku katolíckej cirkvi, ale zaujal ma jeho osud. Komunisti ho úplne zrazili na zem, nemal čo jesť, robil na novinový papier a potom to predával za pár korún. Vydržal. Do okruhu mojich okrajových zberateľských aktivít asi prináleží aj to, čo vidíš na stole.(Prechádzame k drobným obrázkom vystrihovaným z obrazových krížoviek.) Môj otec je krížovkár a vylúštené krížovky mi hádže na kopu. Ja z nich potom vystrihujem obrázky a nalepujem do skupín. V tomto prípade postupujem asociačne. Je to taká rituálna činnosť, ktorej sa venujem vždy, keď si potrebujem oddýchnuť od toho, čo si videla dole.

Na tvojej webovej stránke je niekoľko ďalších projektov. Niektoré by sa možno tiež dali interpretovať v kontexte zbierania. Zarezonovali mi Hojdačky, ktoré vešiaš na rôznych miestach Slovenska. Tiež je to svojím spôsobom zbierka – zbierka zaujímavých, nepovšimnutých miest.

Samozrejme sa to dá interpretovať aj takto. Mňa na tom ale najviac baví, ak ich niekto náhodne objaví napríklad pri zbieraní húb a poteší sa.

Koľko hojdačiek si zatiaľ zavesil?

Štrnásť po celom Slovensku. Na internete sú geografické súradnice, podľa ktorých sa dajú nájsť.

Pripomína mi to geokešky. ²⁶

Presne.

Uvažuješ pri svojich projektoch aj nad nejakým potenciálnym galerijným divákom?

Nie, toto neriešim. Veľakrát sú to veci, ktoré sú ťažko interpretovateľné, ťažko prezentovateľné. Som dosť starý na to, aby som vedel, že najdôležitejšie je robiť niečo, s čím som spokojný.

Si spokojný?

Áno.

Dá sa povedať, že tvoje umelecké/zberateľské fungovanie v ústraní je odrazom tvojho postoja voči scéne, voči prevádzke umenia?

Áno, má to také prvky.

Zamýšľaš sa nad budúcnosťou svojich „zbierok“? Ako by si všetok ten materiál jedného dňa ideálne videl?

Vedel by som si to predstaviť v nejakej pre mňa užitočnej súvislosti. Nie je dôležité či všetko alebo iba niečo z toho. Nateraz užitočným kontextom sa mi však javí môj „samodialóg“ v kombinácii s formátom piatka trinásteho. Nič lepšie som zatiaľ nevymyslel. Efekt mlynčeka vo vlastnej hlave je pre mňa užitočnejší ako to neustále omieľané „ukázať“, „konfrontovať“,  „pre verejnosť“, často spojené s trápnym vnucovaním sa a pod. To všetko vnímam skôr ako beh v kruhu, navyše po vyšliapanej ceste štandardov, škatuliek. Myslím si však, že to nemusí nastať, pokiaľ by niekto našiel ten užitočný kontext, ktorý by mňa a aj ten kontext tvoriaci subjekt/subjekty posunul ďalej. Je úplne jedno, akú formu by tento posun mal. Tak vzniká ponuka, ktorá sa neodmieta.

Naďa Kančevová, 15. decembra 2023
(KANČEVOVÁ, N.: Médium zbierka. Bratislava: Roman Fecik Gallery, 2023, ISBN 978-80- 971847-5-9, s. 132 – 149)

1) Umelecká skupina v zložení Gabriel Hošovský, Martin Knut, Miloš Novák, neskôr Pavol Pochylý a o dvadsať rokov starší Rudolf Sikora vznikla v roku 1988. K činnosti skupiny pozri bližšie antológiu textov: DERNER (ed.) 2009. Pozri tiež kritická reflexia Gabriela Hošovského. In: HOŠOVSKÝ 2009.
2) „Jeho cesta mezi znaky“, write Jana and Jiří Ševčík, „vede od složitých převyprávěných legend k jednoduchému a beznadějně stupidnímu tématu. Podstatné je, že se odvrací od malby prostřednictvím malby samotné. Obrazy jsou kritikou malby vlastními prostředky („špatná malba – dobré umění“).“”ŠEVČÍKOVÁ–ŠEVČÍK 2009, p. 12.
3) Maľbe sa venuje sporadicky, podľa jeho vlastných slov od roku 2011 vytvorí dve-tri maľby ročne. Problematiky maľby sa čiastočne dotýka v rámci niektorých novších akcií a projektov reflektovaných aj v tomto príspevku.
4)Svoj kritický dištanc pred časom formuloval v úvodnom „manifestačnom“ texte k zborníku Samoštylizácia: „Umenie – akiste všetci možno tušíme, vieme alebo budeme vedieť – stráca svoju vznešenú polohu a spolu s ostatnými vznešenosťami sa vstrebáva do košatosti nás obklopujúcich priemerných a nevšímavých vecí, spolu s ktorými sa stáva rovnako zbytočným a neuchopiteľným ako snaha nachádzať cesty k zanikajúcim hodnotám. Preto možno tak všetci tápame a vyrábame improvizované šablóny, ktoré neustále kamsi povznášame.“ In: HOŠOVSKÝ 2010, p. 1.
5)Súčasťou návštevy je aj prezentácia videí, záznamov z rôznych intervencií, tlačených zborníkov a malieb, ktoré vznikli po roku 2011.
6) Ako ma v tomto kontexte upozornila aj Lýdia Pribišová, istú dávku vzrušenia mu prináša aj jednanie s rôznymi pofidérnymi dílermi a podivínmi z prostredia búrz a blších trhov, ktorí často netušia, že ide o relatívne cenné dielo. V e-mailovej korešpondencii zo dňa 2. 2. 2021.
7) Ide o tematické brožované fotoknihy Čo. Kde. (?) vytlačené v limitovanom počte pätnásť kusov, rozdávané priateľom: HOŠOVSKÝ 2010 a 2011.
8) BENJAMIN 2012, s. 442. Por.: GILLOCH 1996, s. 6. Uvedené charakteristiky majú blízko aj k súčasnému fenoménu tzv. urbánneho explorerstva – subkultúry či akéhosi novodobého „undergroundu“, ktorého aktérky a aktéri sa snažia poukázať na menej dostupné, opustené či zabudnuté miesta a javy okolo nás. Fenomén „urban exploration“ je všeobecne definovaný ako chodenie na miesta, kam by ste chodiť nemali. Pozri bližšie: NINJALICIOUS 2005.
9) Niekedy je to výhľad na určitý zaujímavý prvok v krajine, napríklad horiace komíny (č. 14), krematórium (č.13) alebo ide o miesto spojené s nejakou tragickou udalosťou – miesto znásilnenia a vraždy (č. 6). In: HOŠOVSKÝ 2010 a 2011.
10) Intervencia do okolitého prostredia spojená s akciou a jeho premena v rámci určitého vopred daného konceptu charakterizuje aj niektoré ďalšie Hošovského projekty. Napríklad akcia, kde svoje vlastné básne nalepoval do ťažko dostupných ník bratislavského prístavného mosta. Fotografický záznam zverejnený úzkemu okruhu známych pod pseudonymom Marián Prda. In: HOŠOVSKÝ (PRDA) 2012.
11)Logika tejto stratégie niekedy vedie až k istému kamikadze správaniu. Adrenalínový aspekt (experimentovanie s vlastným telom, skúmanie jeho fyzických a psychických možností) asi najlepšie charakterizujú niektoré videoakcie. Napríklad akcia, kde lozil po stromoch a motorovou pílou pílil konáre pod sebou (2012) alebo akcia, kde so zapnutou kamerou bez udania dôvodu prenasledoval neznámych, náhodne vytipovaných ľudí, čo zákonite spúšťalo celý rad nepredvídateľných situácií(Vymažem ti to a pošlem ťa do piče ).
12) Niekoľko z nich pochádza aj z neverejných toaliet rôznych zahraničných firiem a zdravotníckych zariadení.
13) Tento podvratný druh „kleptománie“ sa v rôznych kontextoch objavuje aj v tvorbe niektorých ďalších umelkýň a umelcov pôsobiacich na našej scéne. Stretávame sa s ním napríklad u Petra Kalmusa alebo u autorskej dvojice Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chişa.
14)Dostupné s prístupovým heslom na webovej stránke autora: <https://www.hosovsky.com/> (27 January 2020)
15) Pri zadávaní objednávky Hošovský uviedol falošné vysvetlenie, že ide o fotografiu najlepšieho kamaráta, ktorý mu chce venovať jeho portrét k narodeninám. O pár mesiacov všetkých autorov oslovil opäť, tvrdiac, že kamaráta vykradli a ukradli aj darovaný portrét. Každý oslovený autor teda vytvoril dva portréty Gabriela Hošovského. Akcia bola realizovaná v marci – septembri 2010. Spracované v zborníku Koniec srandy. Pozri: HOŠOVSKÝ 2011.
16)GH – GH ‒ cyklus dvanástich diptychov rôznych rozmerov, Bratislava, 2011 – 2013.
17) K tomu bližšie: BARTLOVÁ: Archivní impuls Abyho Warburga. In: KESSNER (ed.) 2017, s. 35-45..
18) Kým počas nášho prvého stretnutia (2019) nazbieraný materiál vkladal do kartotečných zložiek, dnes ho začína komponovať na papier. Tak trochu analogicky k legendárnemu 19) Ako v tomto kontexte poznamenáva Dieter Mersch, sa podieľa na In: MERSCH 2020, s. 21.
20) Hošovský však nie je nejaký neuznaný outsider nútený zápasiť o svoju existenciu. Podobne ako veľa ďalších slovenských umelkýň a umelcov totiž ani on nežije „z umenia“. Onú (relatívnu) tvorivú slobodu mu dnes umožňujú príjmy z podniku, ktorý založil začiatkom deväťdesiatych rokov s Milošom Novákom.
21)Miloš Novák (1965), slovenský výtvarník, člen skupiny Syzýgia. Ako ma upozornil Hošovský: „Oficiálne skupina existuje naďalej, aj keď už iba navonok. Iba ja som z nej listom adresovaným ostatným členom 16. apríla 2013 vystúpil“ V e-mailovej korešpondencii zo dňa 2. 2. 2021.
22) Slovenská historička umenia Lýdia Pribišová, partnerka Gabriela Hošovského.
23)Ilona Németh je slovenská vizuálna umelkyňa. V rokoch 2001 – 2019 pôsobila na bratislavskej VŠVU ako vedúca Katedry intermédií a multimédií.
24)Význam čísel v popisovanej inštalácii mi Hošovský nakoniec prezradil. V prepise tohto rozhovoru ho však zámerne neuvádzam. Prípadný čitateľ a záujemca bude mať príležitosť rozlúštiť ho sám v autorovom ateliéri najbližší piatok 13. (Návštevu treba dohodnúť vopred cez webovú stránku autora.: <https://www.hosovsky.com>.)
25)Vydané v rámci zbierky Hošovského autorských textov v počte 10 kusov pod pseudonymom Marián Prda. In: HOŠOVSKÝ (PRDA) 2015.
26) (z geo = zem + angl. cache = tajne skryť) je zábava či určitý druh športu spočívajúci v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú známe len jeho geografické súradnice. Miesto úkrytu sa nazýva cache – skrýša, schránka – hantýrkou teda keška.